Nacionalizmus je prirodzený

Tento záver je výsledkom rozsiahlych výskumov vedených tímom holandských psychológov na čele s doktorom Carsten KW De Dreuem z Amsterdamskej univerzity. Pred niekoľkými dňami bola na internete publikovaná ich štúdia s názvom "Oxytocín Promotes Human Ethnocentrism" (Oxytocín podporuje ľudský etnocentrizmus). De Dreu v ňom píše, že "etnocentrizmus je jednou z najzákladnejších ľudských vlastností, ktorý nemôže byť odstránený prostredníctvom vzdelania". Výskumný tím mal k dispozícii skupinu holandských mužov inhalujúcich oxytocín alebo jeho náhradu v podobe placeba, ktorí zhruba po štyridsiatich minútach podstúpili sériu testov skúmajúcich ich pocity voči príslušníkom vlastnej etnickej skupiny a tým ostatným.


Psychológovia im dali za úlohu stlačiť tlačidlo prístroja po prečítaní dvoch mien, následkom čoho bolo zistené, že osoby s dávkou oxytocínu v tele zodpovedali rýchlejšie, keď sa na displeji objavili holandské mená, na rozdiel od mien arabských alebo nemeckých. Váhanie v prípade cudzích mien odráža averziu voči skupine "tých druhých". Následne boli skupine predložené dve morálne dilemy, ktorých podstata spočívala v tom, že môžu zachrániť životy mnohých ľudí obetovaním jedinej osoby, ktorá by skončila pod kolesami vlaku. Psychológovia opäť obmieňali holandské, nemecké a arabské mená potenciálnych obetí. Ako píše The New York Times, "osoby, v ktorých telách pôsobil oxytocín, boli oveľa viac náchylní k obetovaniu nejakého Muhammada, než Maartensa."


Výskumníci podotýkajú, že tieto reakcie neboli spôsobené nepriateľstvom voči menšinám, ale vyššou dávkou lojality voči svojej vlastnej etnickej skupine. Vypozorovali tiež, že prítomnosť spomínaného hormónu v tele zohráva svoju úlohu pri vzniku ochranného inštinktu v prípadoch, keď sa niekto cíti ohrozený príslušníkom inej etnickej skupiny.


Štúdia je postavená na experimentoch, ktoré De Dreu realizoval a vyhodnotil minulý rok v júli. "Naša štúdia ukázala, že okrem otázok týkajúcich sa spolupráce a benevolencie má oxytocín svoj vplyv aj na agresivitu vodičov", podotýka De Dreu. Taktiež sa na základe troch ďalších testov ukázalo, že ľudia sú menej povoľný zdieľať svoje financie s jedincami nepatriacimi do ich skupiny. Rovnako potom pri simulácii väzenských podmienok vyšlo najavo, že študenti, ktorým bola poskytnutá dávka oxytocínu, odmietali spolupracovať s členmi iných skupín zo strachu, že z ich strany bude porušená vzájomná dohoda a ich súkmeňovci budú zničení. Čím väčšia hladina strachu, tým väčšia pravdepodobnosť, že skupina preventívne zaútočí na konkurenčný klan s cieľom ochrániť seba samého.


Ak bude dávka oxytocínu poskytnutá vojakom, "môže sa stať, že budú vo väčšej než obvyklé miere stáť pri svojich spolubojovníkoch a dokonca u nich bude väčšia vôľa k sebaobetovaniu", uvádza De Dreu, "avšak u nich vzrastie tendencia podniknúť preventívny úder proti nepriateľským silám, dôsledkom čoho bude eskalovať konflikt".


Je tiež významným zistením, že na základe toho istého testu nebolo zistené, že by zvýšená miera etnickej solidarity viedla k nevyprovokovanými útokom. Aj napriek ponuky väčších odmien v prípade, že zaútočia na skupinu, ktorá ich žiadnym spôsobom neohrozuje, vojaci odolali. "Výsledky ukázali, že oxytocín vyprovokováva postoj súdržnosti a ochrany, v rámci ktorého dochádza k posilneniu vzájomnej dôvery v rámci skupiny a vzájomnej solidarite, a defenzívnej, nie však ofenzívnej agresii voči konkurenčným skupinám", sumarizuje De Dreu.


Napriek karikatúram rasovo uvedomelých belochov pochodujúcich likvidovať svojich susedov je biologickou realitou, že etnická solidarita podporuje vnútroskupinovú súdržnosť, altruizmus a ochranu vlastného druhu.


The New York Times si pre vyvrátenie týchto tvrdení vybrali "experta na emocionálne mozgové procesy" z Národného inštitútu duševného zdravia, Dr. Bruna B. Averbecka. Ten prichádza s hypotézou, že efekty oxytocínu sa týmto spôsobom premietajú do ľudského konania len v prípadoch, že jedinec nemá o konkurenčnej skupine žiadne informácie. Ako náhle sa však z onej neznámej skupiny stane známa entita, mozog sa razom spoľahne na zámerný úsudok a vrodené, podvedomé a biologické funkcie zostanú v pozadí. Keď bol konfrontovaný s faktami, neskrýval svoje prekvapenie: "Skutočne považujem za prekvapujúce, že tieto neurotransmitery v takto podstatnej miere ovplyvňujú sociálne správanie".


Nový vedecký výskum ukazuje ako je etnocentrizmus v ľudskej spoločnosti pevne zakotvený a nedá sa mu uniknúť. Zástancovia rozmanitosti možno nie sú informovaní o neurologických popudoch, objektívnym pozorovateľom je však známe, že sú univerzálnou veličinou. Multikulturalisti, bojujúci proti poznatkom z modernej biológie, nezaostávajú v propagácii módnych antirasistických pozícií v rámci západných kozmopolitných spoločností prostredníctvom školskej indoktrinácie, televíznej propagandy a najrôznejších tréningových programov sociálnej citlivosti. Oxytocín môže podnecovať "sub-rasizmus", Ako bol opísaný Dr. Colinom Liddellom.


Výsledky práce Dr. De Dreua naznačujú, že zástancovia multietnicizmu sedlajú mŕtveho koňa, pretože ľudia všetkých rás ho odmietnu na podvedomej úrovni chemických procesov. Expandujúce masy menšinových skupín spôsobujú zmenšenie altruizmu, nárast všeobecnej nedôvery a prispievajú k hlbšiemu a permanentnejšiemu spoločenskému rozkolu. Presadzovanie medzirasových kontaktov je teda v praxi rovná usilovaniu o konflikt.


Dr. De Dreu verí, že tento inštinkt "matky medvedice" sa vyvinul v priebehu evolúcie. "V prostredí, v ktorom sa pohybovali naši predkovia, bolo pre členov pospolitosti veľmi dôležité zistenie, či aj ostatní jej členovia sa s ňou cítia dlhodobo spätí", hovorí. Pre potreby dnešnej doby má tento poznatok snáď ešte väčšiu relevantnosť, keď si vezmeme do úvahy, že obyvatelia Západu sú čím ďalej tým viac obklopení vysoko súdržnými, relatívne uzavretými minoritnými skupinami pripravenými si na nich vyliať svoju historicky podmienenú zlosť. Oxytocín funguje na oboch stranách.


Je možné, že jedinou cestou, ako zabrániť vzplanutiu sebadeštruktívneho rasového požiaru, je používať svoje mozgy. 

zdroj:  http://voltaire.netkosice.sk/index2.html