Albert E I N S T E I N /l879 - l955/

 

Je až k počudovaniu, že donedávna neznámy nemecký fyzik Albert Einstein, po prvýkrát vystúpil s veľmi odvážnou, ale pritom duchaplnou myšlienkou, že svetlo v objektívne existujúcom svete sa ku všetkým sústavám a systémom vo vesmíre šíri rovnakou rýchlosťou c, t. z. 299 776 km/sec, a to bez ohľadu na ich vzájomný inerciálny /zotrvačný/ pohyb. Táto rýchlosť je hraničná a prakticky nemôže byť prekročená, lebo pri jej dosiahnutí by sa zastavil čas. Lenže pohyb, ktorý je obsiahnutý v rýchlosti nejakého telesa /masy/ sa nestráca, ale akonáhle nadobudne kritickú rýchlosť svetla, čím tak v ďašom čase a priestore, akoby v krivom zrkadle, sám sa deformuje a transformuje v masu telesa m, ktorá je jeho nositeľom. Tento pohyb je v nej vlastne „skrytý“ v podobe energie. A keďže základnou fyzikálnou časticou hmoty je foton ako nosič elementárneho kvanta energie, ktorý násobený časom c² vyvolá konštantné kvantum /dostatočné množstvo/ na svoju
premenu v žiarenie, a to tým spôsobom, že sa rozštiepi na elektrón a pozitrón. Z čoho potom Einstein usúdil, že každá masa /m/, teda hmota, pochádza vždy z nejakej energie /E/ a naopak. Vyjadril to aj svojou slávnou matematickou rovnicou E = mc². A toto je základný vzorec špeciálnej teórie relativity. Týmto Einstein zároveň dokázal aj prenos energie na iné druhy častíc, a tak potvrdil v súlade s Planckovou kvantovou teóriou /konštantou/ z r. l900, že energia je rovnako atomická ako hmota, lebo riadi všetky výmeny energie v atomových sústavách.

 

V r. l9l6 Einstein k svojmu prvému objavu pričlenil aj ďalší objav - obecnú teóriu relativity. Tu dokazuje, že odstredivá sila vzniká zotrvačnosťou, a že tá je rovnaká ako príťažlivá sila všetkých ťažkých vesmírnych telies, čo spôsobuje zakrívenie vesmírneho priestoru. Ale keď teleso nie je v príťažlivej blízkosti s inými telesami vesmírneho priestoru, tak naň žiadne sily nepôsobia a jeho pohyb je určovaný vlastnosťami priestoru a času tých miest kadiaľ prechádza, a to bez zakrívenia. Táto vesmírno-galaktická teória sa stala aj matematickým východiskom pri výpočte možných ciest do vesmíru v 20. storočí.

 

Ak sa teda dnes, pri príležitosti 60. výročia jeho smrti zamýšľame nad jeho objavmi a nad tým, koľko vychoval svojich následovníkov na vysokej škole technickej vo švajčiarskom Zürichu, alebo v Prahe vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, či napokon aj na jeho poslednom americkom pôsobišti v Princetone, kam zo Švajčiarska po nastúpení Hitlera k moci v Nemecku v r. l933 odcestoval. Lebo pochopil, že expanzia nacizmu v Európe naberá na sile, /1939/ začal nástojčivo vyzývať prezidenta W. Roosvelta, aby USA zintenzívnili práce pri výrobe atómovej bomby a znemožnili tak ďalšej expanzii nacizmu vo svete. 
 
Z toho, čo sme si tu len tak letmo o Einsteinovi povedali, sme mohli pochopiť, že vo viacerých odboroch zanechal svoju nezmazateľnú stopu. A to aj napriek tomu, ako nám pán R. Kolomý na prednáške prezradil, že jeho prvá žena a zo začiatku aj nepostrádateľná spolupracovníčka Mileva, genialitu Einsteina ohodnotila trochu inak ako je v súčasnosti vo verejnosti opisovaná. Tak napríklad, okrem iného na svojho manžela prezradila, že bez správnych ľudí /vedcov/, ktorými sa vždy vedel obratne a v pravú chvíľu správne obklopiť, vrátane jej, by bol vraj len veľmi ťažko dosiahol to, čo dosiahol. Aj preto Alberta prirovnala k perle, ktorá žije len vďaka lastúre, z ktorej čerpá všetko pre svoj ďalší život, rast a krásu. No i napriek tejto dosť nelichotivej poznámke jeho ženy to nič nemení na tom, ako ho dnes hodnotí svet.

 

Rád by som tu ešte uviedol zo seminára, ktorý sa pred asi desiatimi rokmi uskutočnil na univerzitnej chate pri Ban. Štiavici, kde s referátom o Einsteinovi vystúpil môj kolega RNDr.R.Kolomý z Brna, aby nás oboznámil o menej známych veciach, ktoré sa týkali jeho pobytu v Prahe. Ja som mu vtedy položil päť otázok na ktoré mi veľmi rád odpovedal:

 

Otázka: Kedy prišiel A. Einstein do Prahy? A prisťahoval sa aj s rodinou, alebo prišiel iba sám?

 

Odpoveď: Áno, do Prahy prišiel s rodinou, t. z. s manželkou Milevou, svokrou p. Maričovou, so sedemročným Hansom Albertom a s jednoročným Eduardom. Nasťahovali sa do trojizbového nového bytu na štvrté poschodie v Prahe 5 - Smíchov, vo vtedajšej ulici Třebízského č. l2l5, dnes je to Lesnícka ulica č.7. Odtiaľ je pekná výhliadka aj na vltavské nábrežie. V r. l979 bola na tomto dome odhalená aj Einsteinova busta s pamätnou doskou.

 

Otázka: Kde bolo jeho pôsobenie, v škole alebo na ústave?

 

Odpoveď: Prijali ho na miesto univerzitného profesora a vedúceho katedry. Vypísal sa súbeh, stanovili sa kritéria a komisia, ktorá mala za úlohu kandidátov posúdiť, sa snažila postupovať maximálne objektívne, lebo prijatím toho najlepšieho kandidáta, by stúpol aj význam a kredit vysokej školy. Bolo to v čase keď na odpočinok odišiel prof. Lippich / r. l9l0/. Vtedy sa na uvoľnené miesto katedry teoretickej fyziky prihlásili traja uchádzači, a síce: Gustáv Jaumann, riadny profesor na nemeckej technike v Brne, Emil Kohl, súkromný docent fyziky na viedenskej univerzite a Albert Einstein, ako mimoriadny profesor matematiky zürišskej vysokej technickej školy. Vo výberovej komisii mal najväčšie slovo Max Planck, ktorý sa priklonil jednoznačne na jeho stranu, tak ho komisia jednoznačne aj uprednostnila pred ostatnými uchádzačmi..

 

Otázka: Čím sa po príchode do Prahy zaoberal a s kým spolupracoval?

 

Odpoveď: A. Einstein v dobe pražského pobytu pracoval na zobecnení teórie relativity - na vytvorení teórie gravitácie, ktorá ho zaujímala už od r. l907. Zásluhou takých fyzikov ako boli: J. C. Maxwell, R. Clausia, H. Herz, L. Boltzmann, M. Planck a ď., ktorí na prelome storočí pozdvihli úroveň rozvoja fyziky v Európe do takého štádia, že Einsteinovi „pražské obdobie“, ako sa viacerí bádatelia domnievajú, vytvorilo pre samostatnú tvorivú prácu tie najpriaznivejšie podmienky, lebo práve tu uňho došlo k značnému myšlienkovému pokroku. Tu sa začala jeho systematická práca na výskumoch a na upresňovaní otázok teórie gravitácie. A to, že táto práca napokon vyústila vo formuláciu obecnej teórie relativity až v r. l9l6, keď Einstein už pôsobil vo Švajčiarsku, na veci nič nemení. Žiada sa ale spomenúť, že pokiaľ špeciálna teória relativity mu pri jej formulácii zabrala iba okolo päť či šesť týždňov práce, teraz sa problém ukazoval oveľa zložitejší.

 

Ale ak sa mal A. Einstein konečne vo svojom výskume pohnúť z mŕtveho bodu, musel požiadať astronómov, aby presným pozorovaním experimentálne preverili vzorec odklonu svetelných lúčov v dobe úplného zatmenia Slnka. Za tým účelom povolal z Berlína do Prahy aj asistenta univerzitnej hvezdárne Erwina Finlaya - Freundlicha, aby ako vedúci expedície na Kryme, v čase keď sa viedla 1. sv. vojna trojspolu proti dohodovým mocnostiam, vykonali Einsteinom požadované merania. Rusi samozrejme vo vojnovom období označili Nemcov za špiónov a tak úlohu nesplnili. Merania uskutočnili až po skončení l.sv.vojny anglickí astronómovia v r. l9l9. Takže, pokiaľ Einstainova teória bola potvrdená do tejto doby iba v úzkom kruhu fyzikov, od tejto doby po dôslednom premeraní Angličanmi z dvoch zemepisných miest /v brazílskej Sobrale a na ostrove Principe v Guinejskom zálive/ sa experimentálne potvrdilo, že Einsteinove predpoklady obecnej teórie relativity sú správne. A tak sa jeho teória v máji l9l9 takmer „cez noc“ stala veľmi populárna a prijatá bola aj najširšou verejnosťou.

Einsteinov odchod z Prahy a jeho vzťah k A. Stodolovi.

 

Otázka: Čo bolo príčinou, že po poldruharočnom pobyte A. Einstein opustil Prahu, veď lúčiť sa s

priateľmi, ako bol napr. aj G Pick a ďalší, nebolo ľahké?

 

Odpoveď: Myslím, že tých príčin bolo viac. O niektorých už tu bola reč, ako napríklad, keď sa zvýšila jeho vedecká prestýž nielen v Európe, ale aj vo svete, tak ponúk mal neúrekom. Záujem oňho mali vo Viedni, Utrechte, v Leidene, ale i na technike v Zürichu, no i v ďalších mestách. Keď sa Viedeň dozvedela o jeho úmysle z Prahy odísť, tak dňa 2l. mája l9l2 s jeho odchodom panovnícky dvor súhlasil. Einstein sa rozhodol vrátiť do Švajčiarska, ktoré bolo jemu a srdcu jeho ženy najmilšie. Bola to vysoká technická škola v Zürichu, ktorú dobre poznal, veď tu v mladom veku študoval, a pred svojim odchodom do Prahy, ako mimoriadny profesor matematiky tu od r. l909 aj pôsobil. Z Prahy sa s rodinou odsťahoval dňa 25. júla l9l2. V Zürichu sa znovu postretával so svojími známymi

kolegami, ale aj s bývalými spolužiakmi, akým bol napríklad aj matematik Marcel Grossmann.

 

Otázka: A čo nám poviete o vzťahu A. Einsteina k nášmu A. Stodolovi, ktorého uznávali mnohé svetové vedecké spoločnosti a univerzity, lebo ako je známe, poznali sa už dávnejšie...?

 

Odpoveď: Veľmi rád odpoviem. Veď títo dvaja významní svetoví vedci sa v Zürichu spoznali naozaj už predtým, a je všeobecne známe, že A. Stodola bol vynikajúcim fyzikom, matematikom a konštruktérom parných a plynových spaľovacích turbín. Tento „otec parných turbín“, ako sa mu tiež hovorilo, Slovák Aurel Stodola /l859 - l942/, bol rodákom z Lipt. Mikuláša, ktorý tu v rokoch l886-l892 pôsobil ako inžinier a konštruktér u Strojárenskej spoločnosti Ruston a spol. Praha. No v r. l892 sa ako konštruktér a vedec stal docentom a krátko na to i profesorom Vysokej školy technickej v Zürichu, kde bol zároveň aj vedúcim katedry stavebných strojov, ktorú viedol až do odchodu na dôchodok. Z tohto obdobia sa nám zachovala aj korenšpondencia medzi A. Einsteinom a o dvadsať rokov starším A. Stodolom. Tak napríklad, keď 70 ročný A. Stodola, ako svetom uznávaný „otec parných turbín“ odchádzal v r. l929 do dôchodku, A. Einstein ho vtedy charakterizoval takto: „Keby sa bol A. Stodola narodil v dobe renesancie, bol by sa stal veľkým maliarom alebo sochárom, pretože charakteristickou vlastnosťou jeho osobnosti je veľká fantázia a značná tvorivá sila. Už sto rokov takéto povahy inklinujú k technike, lebo v nich je vyjadrená tvorivá túžba nášho veku spolu s veľkým nadšením. A hlavnou hnacou silou Stodolovej práce bola práve táto nevyhnutná tvorivá činnosť, neustála túžba po poznaní a mimoriadna jasnosť vedeckého myslenia.“ Myslím, že tento citát nepotrebuje žiaden komentár, lebo hovorí jasnou rečou o A. Stodolovi.

Otázky kládol Július Žiak