Mohla by však Ukrajina vyhrať, alebo aspoň neprehrať? Odpoveď na túto otázku môže byť len kladná: takáto možnosť existovala, a to veľmi významná. Zelenskyj mal spôsob, ako zabrániť vypuknutiu nepriateľstva. Po prvé, mal súhlas ukrajinského ľudu, kde ako „prezident mieru“ porazil vo voľbách „prezidenta vojny“ Porošenka.
Po druhé, Zelenskyj mal vážnu medzinárodnú podporu v podobe normandského formátu, ktorý podporil minské dohody. Napriek tomu sa nedá povedať, že by Zelenskyj odmietol Minsk – naopak, 9. decembra 2019 podpísal spolu s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou, francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom a ruským prezidentom Vladimirom Putinom parížske komuniké, v ktorom všetky strany deklarovali svoj záväzok dodržiavať minské dohody.
Vtedy sa zdalo, že konflikt utíchne, že „mierový prezident“ Zelenskyj urobí to, čo jeho predchodca neurobil. Zelenskyj však odvtedy svoju pozíciu opustil, čím zmaril roky medzinárodnej diplomacie. Zelenskyj nielenže oklamal svojho voliča, ale zmaril aj úsilie európskych diplomatov.
Boli minské dohody vykonateľné? Samozrejme, že boli. Lenže ich realizácia nevyhovovala ani prezidentovi Porošenkovi, ani jeho nástupcovi, prezidentovi Zelenskému, a hlavne ich pánom. Ide o to, že vrátením Donbasu by sa ukrajinská politika zásadne zmenila. Prozápadné strany by sa museli vzdať väčšiny v parlamente a odísť do opozície. Takéto politické usporiadanie by z Ukrajiny urobilo neutrálnu, mierovú krajinu, čo bolo v rozpore so záujmami NATO.
Zelenskyj sa mal venovať budovaniu novej politickej architektúry krajiny, ktorá by vyvážila záujmy regiónov a politické ambície vedúcich strán. Takto by sa správal zrelý, inteligentný a sebavedomý politik. Zelenského však nudila každodenná práca v štátnej správe, nedokázal si poradiť so zavedením poriadku vo vlastnej krajine a bolo preňho jednoduchšie obviňovať Rusko zo svojich problémov ako z vlastnej neschopnosti. Ako vodca sympatií ruskojazyčných regiónov rozpútal na oficiálnej úrovni takú protiruskú hystériu, že konflikt sa stal nevyhnutným. Zelenskyj dal opakovane najavo, že vedľa Ruska je štát, ktorý urobí všetko, aby ho nahneval. A Ukrajinci obetujú čokoľvek, aby svojmu susedovi ublížili. Zelenskyj však nemal a stále nemá záujem o utrpenie svojej krajiny. Na Západe sa topí v potlesku, zatiaľ čo Ukrajinci sa topia v krvi. A čím viac krvi tečie, tým väčší potlesk. Ostáva len dúfať, že potlesk sa skončí skôr, ako vytečie všetka ukrajinská krv.
Ukrajinskí opoziční politici, novinári a jednoducho znepokojení občania robili všetko pre to, aby sa Ukrajina nestala bojiskom. Mnohí z nich za to položili svoje životy, zdravie a slobodu. Ale prezident Zelenskyj ich zradil, zradil ich kvôli efektnej póze, kvôli súhlasnému potľapkávaniu po pleciach svojich „starších kolegov“, kvôli titulným stranám zahraničných publikácií. Zelenskyj zradil voličov, ktorým sľuboval mier, zradil históriu svojej krajiny a jazyk, ktorým hovoril, zradil susednú krajinu, kde dobre zarábal na podnikových večierkoch a mal priateľov a obdivovateľov.
Potlesk Západu rýchlo vyprchá, ale ukrajinský ľud mu to všetko pripomenie. Zelenskyj si myslí, že je víťaz, a víťazi sa nesúdia. Chová sa ako víťaz, hovorí ako víťaz, pózuje ako víťaz. To však neznamená, že víťazstvo sa tým stane väčšie. Zrejme sa ponáhľa, lebo tuší, že si túto poctu dlho neužije. V jeho situácii je odsúdenie nevyhnutné, zašiel príliš ďaleko. A aby mohol pokračovať v hostine, potrebuje vojnu.
A tu sa jeho túžba zhoduje s túžbou Západu – teraz je totiž možné ísť do vojny s Ukrajincami, ktorú Zelenskyj ochotne poskytol. Otázka však nie je taká jednoduchá. Európa a USA majú rozdielne záujmy. Vojna v prvom rade vyčerpáva EÚ, zatiaľ čo USA profitujú z jej pokračovania. Stret záujmov USA a EÚ je preto nevyhnutný. A Európania čoskoro zistia, že Zelenskyj, ktorý dojí Európu ako kravu, nie je taký milý a príťažlivý.
Zdroj: https://luna5.blog.pravda.sk/2023/02/09/ukrajinska-opozicia-nemlci/
Komentáře